Tak a je to tu. Deň, ktorý sme tak dlho odkladali, aj keď sme vedeli, že raz príde. Prvý deň nášho drobca v škôlke! Ako rodič sa na tento deň pripravujeme takmer ako na nejakú malú vojnu – plná zbroj, strategický plán a, samozrejme, zásoba vreckoviek na oboch frontoch. Lenže na rozdiel od vojny je toto boj plný emócií, sladkých momentov, ale aj úzkosti a neistoty. Poďme si to prejsť pekne od začiatku.
Ráno plné očakávaní (a chaosu)
Ráno začína idylicky – presne tak, ako by sme si to predstavovali v nejakom filme.
Slnečné lúče sa prebúdzajú cez okno, vtáčiky spievajú a vy máte pocit, že ste pripravení. Ale… potom sa VŠETKO ZAČNE SYPAŤ.
Náš malý hrdina odmieta obliecť si čokoľvek, čo sme pripravili.
Ponožky? Nie.
Tričko? Absolútne nie.
Nohavice? Iba tie, ktoré sú momentálne v koši na prádlo, pretože „iné sú zlé“.
A to je len začiatok.
Raňajky? Skončili skôr na stene ako v ústach.
Vy už máte na tvári povinný úsmev, ale vo vnútri rátate do desať, možno aj do päťdesiat,
aby ste nezačali kričať.
Nakoniec sa to podarí. Dieťa oblečené, aspoň čiastočne najedené, a sme na ceste.
Cesta do škôlky: Kto sa bojí viac?
Cesta do škôlky je zvláštna. Možno ste čakali vzrušenie, možno trošku plaču,
ale to, čo cítite, je aj ZMES VLASTNÉHO STRACHU.
„Čo ak nebude mať kamarátov?“
„Čo ak bude plakať celý deň?“
„Čo ak ja budem plakať celý deň?“
A tak sa snažíte tváriť pokojne, hoci srdce vám bije ako zvon.
Prichádzame pred škôlku.
Náš malý poklad sa drží mojej ruky pevne. Zdá sa, že sa ma tak ľahko nepustí…
Pozriem na tie oči, ktoré vo mne hľadajú uistenie, že v škôlke bude naozaj super.
Usmejem sa, a cítim, že by som sa mala tváriť hrdinsky…. Snáď si nevšimne, že sa moje VNÚTRO CELÉ TRASIE.
Prvý krok do novej kapitoly
Vchádzame do škôlky a zrazu je tu ten moment. MUSÍME SA ROZLÚČIŤ.
Srdce sa mi zviera, hrdlo mám stiahnuté, ale usmievam sa.
„Bude to v poriadku,“ šepkám, skôr sebe ako drobcovi.
A tu to príde – prvá slza. Nie moja, tá jeho. Malá rúčka ešte viac stisne moju dlaň, oči plné veľkých otázok:
„Prečo ma tu nechávaš?“
„Neodchádzaj!“
Snažila som sa statočne držať… Snažím sa ju skryť, ale je to márne. A potom, akoby na potvoru, SLZY NESTÍHAM UTIERAŤ.
V tom momente sa náš drobec otočí k učiteľke, ktorá má na tvári ten najkrajší úsmev.
Hneď ZABODUJE a získa si nielen naše dieťa, ale aj mňa.
Rozpráva sa s ním, ukazuje mu hračky, a zrazu je jeho pozornosť upútaná.
Pomaly sa púšťa mojej ruky a ja cítim, AKO SA MI UVOĽŇUJE SRDCE.
Je to síce len na chvíľu, ale je to tam – úsmev. Najprv malý, potom väčší.
A hoci sa mi stále derú slzy do očí, vnútri viem, že to ZVLÁDNE.
Odchádzam sama
Odchádzam zo škôlky a cítim, akoby mi zrazu niečo chýbalo.
„Je toto správne?“
„Urobila som všetko, čo som mohla?“
Cítim sa zvláštne – som na jednej strane hrdá, že sme to zvládli…
No cítim aj akúsi prázdnotu, ktorá ma ťaží na hrudi.
Chýba mi jeho malá ruka v mojej, jeho pohľad, ktorý ma vždy hľadal.
Mám chuť sa okamžite otočiť, vrátiť sa späť a pevne ho objať. Ale viem, že toto je veľký okamih…
Prvý krok do sveta bez mojej ruky. Tak sa nadýchnem, zadržiavam slzy a verím, že to zvládne. A že ja tiež.
Môj veľký návrat do škôlky
A potom príde popoludnie.
Prichádzame späť do škôlky – so stiahnutým hrdlom.
Každý zažije svoj vlastný malý príbeh. Niektorí s úľavou zbadáme svojho drobca,
ako sa nadšene hrá s novými kamarátmi, s úsmevom od ucha k uchu a rukami zašpinenými od plastelíny.
Úsmev na jeho tvári je väčší než kedykoľvek predtým.
„Predsa sa vrátili, ako mi sľúbili!“
Iným sa nám stiahne srdce, keď zbadáme naše dieťa stáť osamelo v kúte.
„Kde ste boli tak dlho?!“ pribehne hneď, keď nás uvidí.
A potom sú tu tí, ktorí už z chodby počujú ten srdcervúci plač, ktorý jasne hovorí:
„Mami, ocko, zachráňte ma!“
Všetci si pritom myslíme len jedno: Nech je to zajtra o kúsok lepšie a o niečo menej ťažké pre nás všetkých.
Prvý deň v škôlke nie je len o nich – je o nás všetkých.
O našej schopnosti pustiť sa, veriť a učiť sa, že každý nový začiatok môže byť krásny, aj keď prináša slzy.
Pretože nakoniec sú tie slzy len dôkazom lásky.
A úsmev? Ten je odmenou za všetku tú odvahu.
